Ochrana prírody - 37/2021

Obr. 2: Porovnanie medzi samcom a samicou šakala zlatého: (a) vypreparované jedince – zľava samec a samica; (b) lebky – zľava samec a samica, foto: N. F. Guimar ã es Fig. 2. Comparison between male jackal and female; (a) stuffed animals – from left male and female; (b) skulls – from left male and female, Photo: N. F. Guimar ã es Párenie nastáva raz ročne, zvyčajne medzi januárom a februárom. Obdobie gravidity trvá približne 60 dní (marec až apríl), samice si na jej konci vyberú miesto vhodné na vrh mláďat – obyčajne brloh (napr. noru alebo jaskyňu), ktorý vyhra- bú alebo obsadia líškam alebo jazvecom (S ILLERO -Z UBIRI et al. 2004). Niekedy sa však mláďatá rodia vonku v hustých kríkoch alebo trstine (N OWAK 2005). Zvyčajne sa veľkosť vrhu pohybuje od 4 do 6 mláďat, pričom maximálne bolo zaznamenaných 9 mláďat. Samica ich dojčí 8 až 10 týždňov (M OEHLMAN & H AYSSEN 2018). Potravu pre mláďatá aktívne vyhľadávajú obaja ro- dičia. V tomto období vykazujú šakaly rodinnejšie a spoločenskejšie správanie, nevyhýbajú sa kontaktom aj s inými jedincami. Sociálna štruktúra je u šakala mimoriadne flexibilná, v závislosti od dostupnosti a distribúcie potravy (N OWAK et al . 2005; G IANATOS et al. 2005). Základnou sociálnou jednotkou je pár na celý život, niekedy sprevádzaný aktuálnym vrhom alebo po- tomkami z minuloročných vrhov (S ILLERO -Z UBIRI et al . 2004; N OWAK et al . 2005). Šakaly však často žijú aj samotársky. Mladé jedince môžu svorku opustiť, len čo dosiahnu jeden rok, niektoré však môžu s rodičmi zostať dlhšie a ako členovia skupiny pomáhajú pri love a výchove nových potomkov (N OWAK et al . 2005). Podľa nedávnej štúdie, počas ktorej sa monitorovalo šesť jedincov pomocou telemetrických obojkov, sa zistilo, že do- movský okrsok tohto druhu sa pohybuje v priemere okolo 11 km 2 s odchýlkou od 1,3 do 32,5 km 2 (F ENTON et al . 2021). Tieto výsledky sú v súlade s predchádzajúcimi výskumami, uskutočnenými v iných regiónoch Európy, a ukazujú určitý stupeň závis- losti na dostupnosti potravových zdrojov, type biotopu a hustote ľudskej populácie, pričom malé domovské okrsky predstavu- jú vysoko kvalitné biotopy a väčšie zase menej kvalitné biotopy (S ILLERO -Z UBIRRI et al . 2004; G IANNATOS 2004; N OWAK 2005; L ANGE et al . 2021). Hustota populácie šakala sa líši od regiónu k regiónu, pričom výskumy z Bulharska, Srbska a Chorvátska ukazujú prie- mernú hustotu medzi 0,6 až 1,1 skupiny/10 km 2 (Š ÁLEK et al . 2014). Štúdie z iných oblastí uvádzajú minimálnu hustotu až 0,1 skupiny/10 km 2 (Rumunsko), zatiaľ čo maximálna hustota dosahuje až 4,8 skupiny/10 km 2 ; zvyčajne to je v oblastiach s ľahko dostupnou potravou (Š ÁLEK et al . 2014). Výskumy potravy šakala ukazujú, že jej hlavnou zložkou v poľnohospodárskych oblastiach sú väčšinou drobné hlodavce (napr. Microtus spp., Apodemus spp.). Ďalšiou, menej zastúpenou zložkou potravy, sú zajace, vtáky, plazy, bezstavovce, ryby a domáce zvieratá (M UKHERJEE et al. 2004; B OROWSKI et al. 2011; M ARKOV & L ANSZKI 2012; L ANSZKI et al . 2015; L ANGE et al . 2021). Rastliny, najmä lesné ovocie a kukurica, sú tiež dôležitou súčasťou jeho potravy (L ANSZKI et al. 2015). Niektoré výskumy uvádzajú aj prítomnosť divožijúcich kopytníkov, ako je diviak (väčšinou prasiatka) a srnčia zver. Je pritom možné, že k takejto koristi sa šakal dostane ako ku zvyškom po love inými šelmami alebo ako k mršinám, ktoré zahynuli v dôsledku choroby alebo veku (L ANSZKI et al . 2015; Ć IROVIĆ et al . 2016). Ďalšie štúdie uvádzajú aj konzumáciu domácich kopytníkov, väčšinou však ide o mŕtve jedince z okolia fariem a bitúnkov, ktoré predstavujú dôležitý zdroj potravy v týchto oblastiach (M ARKOV & L ANSZKI 2012, Ć IROVIĆ et al. 2016; L ANGE et al . 2021). M UKHERJEE et al . (2004) určil denný príjem potravy šakala zlatého v Indii na 168 – 240 g, čo predstavuje hrubú energiu 3 796 – 5 423 kJ/deň pri priemernej váhe jedinca 8 kg. Pri prepočte na priemernú váhu jedinca v Európe sa potrebný denný príjem potravy pohybuje od 240 do 320 g (upravené podľa M UKHERJEE et al . 2004). Dĺžka tela dospelého šakala zlatého sa pohybuje od 70 do 85 cm (obr. 3a – č. 1), výška v kohútiku od 45 do 50 cm (obr. 3a – č. 2). Dĺžka chvosta nie je viac ako 30 cm, chvost nesiaha po zem (obr. 3a – č. 3). Uši sú krátke a špicaté (obr. 3a – č. 4). Šakal má nezameniteľný tvar labky, brušká stredných prstov č. 3 a 4 sú vo vnútornej časti spojené (obr. 3b) (Nowak 2005).

Ochrana prírody, 37/2021 / 37