Ochrana prírody - 37/2021

Ochrana prírody, Banská Bystrica, 37: 35–42, 2021

ŠAKAL ZLATÝ – „NOVÝ“ DRUH NA SLOVENSKU

N UNO G UIMAR Ã ES 1, 2 , M ICHAL P ALČINSKÝ 3 , J ANA Ď UROVÁ 1, 4 , M ARTIN H ROMADA 3

Golden jackal – a “new” species in Slovakia Abstract: The golden jackal ( Canis aureus ) is a highly adaptable, opportunistic - generalist, and elusive canid, and it is present in Slovakia at least since the 1980s, when the first animal was shot and officially registered. The time of the arrival of the first vagrant individuals into the country is not clear, as there are no known fossils or confirmed records in hunting books or reports from museums. Nowadays, the golden jackal’s population is growing steadily in Slovakia and the lasting increase of observations does not seem to get steady. Nevertheless, in many cases the observations are doubtful especially when the specimen is not available to analyse (e.g. photo) and/or there are no proofs of records of evidence of presence and occurrence (e.g. tracks, scats). With this article we intend to bring an overview on the species ecological characteristics with more incidence of the known physical features as well as the differences to other wild canid species (wolves and foxes).

Key words: Canis aureus measurements, Canis lupus , Vulpes vulpes , Nyctereutes procyonoides

ÚVOD Šakal zlatý ( Canis aureus Linnaeus, 1758) je stredne veľký mäsožravec. Patrí k najrozšírenejším mäsožravcom rodu Ca- nis (S ILLERO -Z UBIRI et al. 2004; J HALA & M OEHLMAN 2008; K ROFEL et al . 2017). Za posledných 50 rokov boli v juhovýchodnej a strednej Európe zaznamenané významné výkyvy v rozšírení a veľkosti populácie tohto druhu (K RYŠTUFEK et al . 1997; T ROU - WBORST et al . 2015). Jeho populácia až do 60. rokov 20. storočia klesala v dôsledku fragmentácie biotopov, ale predovšetkým v dôsledku lovu a intenzívneho prenasledovania (K RYŠTUFEK & T VRTKOVIC 1990; A RNOLD et al . 2012). Po zlepšení ochrany v hlavných oblastiach výskytu na Balkánskom polostrove sa početnosť tohto oportunistického predátora v druhej polovici mi- nulého storočia začala zvyšovať a v súčasnosti je jeho populácia rozptýlená hlavne pozdĺž východného Stredomoria a Čierne- ho mora (A RNOLD et al . 2012). Od konca 20. storočia šírenie šakala zlatého zasiahlo celú strednú Európu. Aj keď presnejšie štúdie populačných trendov stále chýbajú, odhadovaná početnosť európskej populácie šakala bude pravdepodobne v rozmedzí 97 000 až 117 000 jedincov (R ANČ et al. 2018). Expanzia druhu pokračuje aj v súčasnosti, najmä v strednej a západnej Európe; prítomný je dnes takmer vo všetkých eu- rópskych krajinách s výnimkou Pyrenejského polostrova a niektorých severských krajín (R ANČ et al. 2018). Aj keď distribúcia šakala v krajinách pôvodného areálu rozšírenia (pozdĺž pobrežia Stredozemného a Čierneho mora) je viac-menej homogén- na, rozšírenie v novoobsadených oblastiach je stále nerovnomerné (D EMETER & S PASSOV 1993; K RYŠTUFEK et al . 1997; J HALA & M OEHLMAN 2008; A RNOLD et al . 2012; Š ÁLEK et al . 2014; R ANČ et al . 2018). Príčiny expanzie šakala stále nie sú úplne objasnené (H ELTAI et al . 2013; Š ÁLEK et al . 2014; T ROUWBORST et al . 2015; K ROFEL et al. 2017). Podmienené sú zrejme viacerými faktormi, ako sú globálna zmena klímy (F ABRI et al . 2014), zmeny v postupoch poľovníckeho manažmentu (M ARKOV & L ANSZKI 2012), antropogénne vplyvy na životné prostredie a zmena krajiny a spôsob jej využitia, či dostupnosť antropogénnej potravy (L ANSZKI et al . 2006, 2015). Napriek tomu, že T ÓTH et al . (2009) označili za možný faktor expanzie šakala aj vojenské konflikty na Balkáne, výsledky Heltaia (H ELTAI et al. 2013) to nepotvrdzujú. Súčasné štúdie zároveň naznačujú, že šírenie šakala a tendenciu usadiť sa na novom území môže významne ovplyvňovať prítomnosť a/alebo neprítomnosť stálych vlčích svoriek (G IANNATOS et al . 2005, N EWSOME 2017, K ROFEL et al . 2017). Výskyt prvých jedincov šakala zlatého na Slovensku bol zaznamenaný v blízkosti hraníc s Maďarskom, z ktorého druh pravdepodobne migroval na Slovensko (U RBAN et al . 2020). Prvý známy potvrdený doklad z nášho územia pochádza z jari roku 1989, keď bol ulovený jeden jedinec pri obci Čierna, okr. Trebišov, v južnej časti CHKO Latorica. Ako šakal však bol determinovaný až v roku 1991, keď lebku (bez spodnej čeľuste) premeral Ing. Aristíd Mošanský (1928 – 2000), zoológ Výcho- doslovenského múzea v Košiciach. Dovtedy bola považovaná za lebku líšky (M OŠANSKÝ 1995). Tento skúsený zoológ spomína aj nejasné pozorovania „trstinových vlkov“ z oblastí hraníc s Maďarskom z prvej polovice 20. storočia, nepovažuje ich však za

1 CEVEV Malá Líška, Staré Hory 344, 976 02 Staré Hory; nuno@malaliska.sk 2 OZ DIANA – Výskum karpatskej fauny, Mládežnícka 47, 974 04 Banská Bystrica 3 Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných a prírodných vied, Katedra ekológie, Ul. 17 novembra č. 1, 080 01 Prešov 4 Technická univerzita vo Zvolene, Fakulta ekológie a environmentalistiky, Katedra plánovania a tvorby krajiny, Ul. T. G. Masaryka 24, 960 01 Zvolen

Ochrana prírody, 37/2021 / 35