Chránené územia Slovenska 96

Starostlivosť o prírodu a krajinu

sietí z celého sveta [1]. Včela medonos- ná bola zodpovedná za 14 % všetkých návštev, navštevovala takmer 40 % všetkých druhov kvitnúcich rastlín, ale dominovala iba u 17 % druhov. Stále je to viac, ako dosiahol akýkoľvek iný druh včely, ale v akomkoľvek paramet- ri je to menej ako 90 %. V skutočnosti väčšinu kvitnúcich rastlín včela medo- nosná vôbec nenavštevuje a z tých, ktoré navštevuje, silne preferuje druhy s veľkým množstvom nektáru (najmä stromy). Čísla o počte navštívených kvetov majú ale jeden háčik. Prítom- nosť včely na kvete neznamená, že ho opeľuje. Včela musí preniesť peľ

Z hľadiska kvetu sú najlepšie opeľovače mono- a oligolektické včely. Predstavujú pre kvet stabil- ného partnera a môžu sa mu (v evolučnom slova zmysle) prispôsobiť, majú napr. synchronizovaný čas kvitnutia a dobu letu. Polylektické včely musia ostať univerzálne, a preto takúto väzbu nemôžu nikdy vytvoriť. Kvety na ne nedokážu evolučne reagovať a sú to práve polylektické včely, ktoré sú „najlepšími“ vykrádačmi odmien. Napr. čmeľ zem- ný často prehryzne ostrohu kvetu, aby sa dostal k nektáru. Včela medonosná je extrémne nešpe- cializovaná včela a práve to ju vylučuje z tesných mutualistických vzťahov s kvetmi. Pekný príklad je sonikácia (angl. buzzing). Je to špeciálne technika zberu peľu, kedy sa včela zahryzne do kvetu a zabzučí hrudnými svalmi. Peľnice týchto kvetov vyzerajú asi ako pivná fľaš- ka: na konci majú otvor a sú orientované nadol. Vibrácie spôsobené včelou peľ z peľnice doslova vytrasú. Buzzing ovládajú napr. čmele, ktoré sa využívajú aj komerčne na opeľovanie rajčín v skle- níkoch. Včela medonosná túto techniku neovláda. Iné druhy kvetov ponúkajú olej miesto nektáru a tieto sú opeľované špecializovanými včelami, u nás je tento syndróm reprezentovaný čerkáčom ( Lysimachia ) a samotárkami rodu Macropis . Po- dobných viac či menej špecializovaných vzťahov medzi kvetmi a ich opeľovačmi by sme len z našej prírody mohli uviesť desiatky. Tieto poznatky by naznačovali, že včela medo- nosná má menší význam, než sa jej pripisuje. To skutočne potvrdila metaanalýza 80 polinačných

na bliznu a z tohto peľu musia vzísť semená a plody. Prečo nestačí len počítať včely na kve- toch nám vysvetlia jablone.

Opeľovanie v kultúrnych ekosystémoch

Vedci skúmali v štáte Wisconsin opelenie ja- bloní v 26 sadoch so včelou medonosnou a 21 sadoch bez včely medonosnej [2]. Včela medo- nosná sa zúčastnila až 51 % všetkých interakcií s kvetmi. Ale keď porovnávali výslednú úrodu jabĺk, medzi oboma skupinami sadov nebol roz- diel! To znamená, včela medonosná nezvyšuje úrodu jabĺk. Naopak, druhová pestrosť samo- társkych včiel zvyšovala úrodu. Každý ďalší druh samotárky zvýšil pravdepodobnosť opelenia o takmer 1 %, pričom 10 %-ná úspešnosť je op- timálna. Rovnaké výsledky získali vedci aj v ja- bloňových sadoch v štáte New York [3]. Druho- vá rozmanitosť samotárok pozitívne koreluje aj s hmotnosťou a pekným symetrickým tvarom jabĺk, a teda s ich cenou na trhu [4]. Ako si autori vysvetľovali svoje zarážajúce po- zorovania? Pravdepodobne je za tým špecifické správanie včely medonosnej. Tá je zameraná na zber nektáru (iba 3 % robotníc zbiera peľ), do kvetov často vstupuje zboku, vďaka čomu sa vyhne kontaktu s bliznou. Ďalej preferuje veľké zhluky kvetov a horné časti korún, t. j. jej aktivita je v priestore koncentrovaná na najvýdatnejšie zdroje. Efektivitu opeľovania znižuje aj to, že peľ

CHUS 96/2021 29